Možno ste sa práve ocitli v rovnakej situácii, ako prednedávnom ja. Z nejakého dôvodu vás omrzel život v meste. Cítite sa nenaplnení a nespokojní s tým, akým spôsobom trávite svoje dni a akým smerom sa váš život uberá. Snažíte sa to kompenzovať, hľadáte si rôzne aktivity, ktoré sú konvenčne považované za vhodné. Tak predsa trávi voľný čas každý – teda každý, kto ešte vie, čo to ten voľný čas vlastne je a nemýli si ho s nekonečnými nadčasmi v práci – fitko, nakupovanie, kino, víkendové výlety do prírody, super moderná jóga, kávička s kamoškami, pivo s kamošmi, sem-tam párty, v zime na hory, v lete k moru. Nič z toho nezaberá, stále ten istý pocit prázdnoty. Skúšate teda pritvrdiť, možno je to v niečom inom, možno vám chýba nejaká “vec”, ktorú majú všetci ostatní – nové oblečenie, kozmetika, parfémy, hodinky, kabelky, topánky, mobily, tablety, notebooky, autá, bicykle, funkčné športové oblečenie, merač pulzu, kalórií, krokov, spánku.

Sťahujete apky. Apky na dopravu, apky na počasie, apky na telefonovanie, nakupovanie, čítanie, platenie, cestovanie… Minule sa ma jedna známa spýtala, koľko vody denne vypijem, že ona mala odjakživa problém ustriehnuť si to, ale teraz má apku, ktorá to sleduje za ňu a keď pije počas dňa málo vody, šikovná apka ju na to upozorní… Euh??!? Možno sem nezapadáte, lebo nevyzeráte ako ostatní, a tak to skúšate ešte raz – trendy účes, umelé nechty, žiarivé pery, obtiahnutejšie sukne, hlbšie výstrihy, vyššie opätky. Stále nič. Vzdávate to. Rozhodnete sa byť viac sám sebou – nie, nemáme doma telku, nie, naozaj netúžim po najnovšom ajfóne, áno, naozaj si do práce nosím každý deň domácu stravu a neobjednávam si dennodenne sushi, pizzu alebo krabičkovú diétu, nie, keď som s priateľom neukazujeme si zábavné videá na jútube, rozprávame sa.

Ja viem, samé otrepané frázy, všetci to už dávno dobre vieme. Všetci nadávame na dnešnú dobu, spomíname, aké to bolo kedysi a snívame o tom, že to raz zmeníme.

Ja som sa rozhodla, že to zmením hneď.. Teda hneď, ako na to budem mať 🙂

V každom prípade, končím s platením nezmyselných prachov za podnájom. Už sa viac nechcem pozerať na mladé páriky, ktoré sedia oproti sebe, no každý čumí do svojho smartfónu. Už viac nemienim v električke počúvať o tom, koľko komu ostáva baterky a ako to teraz prežijú až do najbližšieho stárbaksu, kde si ju KONEČNE dobijú. Tiež sa odmietam naďalej podieľať na podporovaní obchodu s nechutnými potravinami. A už viac nebudem za odpadlíka len preto, že si odpracujem svojich 8 hodín denne, normálne sa zbalím a odkráčam domov.

Začínam novú kapitolu života – na dedine. A prečo? Okrem vyššie uvedených argumentov sa dajú moje dôvody zhrnúť aj do nasledujúcich 10 bodov:

1. Dostupné vlastné bývanie

Možno sa to bude zdať niekomu neuveriteľné, ale zatiaľ sa mi nepodarilo z obyčajného absolventského platu našetriť pár desiatok či stovák tisíc eur na vlastný byt, či nebodaj dom, ktorý by sa nachádzal v okolí môjho pracoviska. Bohužiaľ mi tie peniaze nenašetrili ani rodičia. Často sa sama čudujem, ako to majú ostatní? Ako sa im podarilo v takom mladom veku kúpiť nehnuteľnosť? No jasné! Hypotéka. …Bŕŕŕ! Až ma striasa, keď to slovo počujem. Predstava, že sa niekomu zadĺžim na najbližších tridsať rokov ma naozaj neláka. Pritom som si nedávno vypočula úžasne obohacujúcu prednášku jedného nesmierne fundovaného finančného poradcu, ktorému podľa jeho vlastných slov “trvá 8 rokov, kým spraví z priemerne zarábajúceho človeka milionára”. Ech, či to mám šťastie, že som na neho natrafila! No tak tento milý pán mi ÚPLNE ZADARMO vysvetlil, že taká hypotéka je bohovská vec. Ako dôkaz načmáral na stieraciu tabuľu modrou, zelenou a červenou fixou niekoľko grafov. Neuveriteľné! Ako som si mohla doteraz myslieť, že banka na mne len zarába! Z týchto grafov je predsa jasné, že hypotéka je vysnívaným darom našej modernej vyspelej spoločnosti.

No dobre, dosť bolo sarkazmu. Jednoducho som si povedala, že ak sa mi má niekedy splniť sen o vlastnom bývaní, nebude to s ČSOB, Tatra, Prima či inou príma bankou. Musím skrátka makať a šetriť. A tak sa aj stalo. Možno to znie ako sci-fi, ale ak sa bezdetný človek trochu uskromní, podarí sa mu odložiť dosť na to, aby si po dvoch rokoch v priemernom zamestnaní s ešte priemernejším platom mohol dovoliť kúpiť nehnuteľnosť! Áno! Skutočnú nehnuteľnosť! Stať sa jej právoplatným vlastníkom! Znie to ako rajská hudba. No je tu jedna podmienka – človek musí trochu znížiť svoje nároky na bývanie. Žiadny bungalov na kľúč v satelite veľkomesta, ani moderný byt v centre v dosahu všetkých služieb, na ktoré si len spomeniete. Eé. Vysnívaná nehnuteľnosť vyzerá skôr takto: polorozpadnutá chatrč na lazoch na južnom Slovensku v obci s jedným obchodom, jednou krčmou, jedným kostolom a hŕstkou chalúp, ktoré poväčšine obývajú osoby, ktoré si ešte pamätajú, ako sa v ich obci žilo za vlády Márie Terézie. V Uhorsku. Možno práve preto sa v týchto končinách márne snažíte zachytiť nejakú slovenčinu. Ak však budete mať šťastie, podarí sa vám nájsť “to” miesto. My sme hľadali viac ako rok, inzerciu sme poznali naspamäť – podľa letmého pohľadu na úvodnú fotku sme vám vedeli povedať lokalitu, cenu aj rozlohu pozemku.

Naše kritériá boli celkom presné (v prvom rade sme mali jasne stanovený finančný strop) – starý maličký domček, ktorý by sme pomerne rýchlo prerobili, čo najväčší pozemok, aspoň 1 hektár, slovensky hovoriaci obyvatelia. Skvelé by bolo, ak by mala obec základnú občiansku vybavenosť, t.j. potraviny, škôlka/škola, autobusová zastávka, možnosť internetového pripojenia. Všetko ostatné sme považovali za príjemný bonus. No najdôležitejší je pocit. Cítite ho už len z tých fotiek inzerátu. Láka vás niečím omamným. Túžite ten dom vidieť naživo. Konečne si dohodnete obhliadku a ten pocit sa ešte zosilní. Spravíte všetko pre to, aby bol váš! Nie je samozrejme dokonalý, no pre vás sa takým zdá byť. Váš nový domov – skromný, no krásny. Všade, kam sa len pozriete leží človekom minimálne dotknutá príroda, z jednej strany lúky, z druhej lesy. V tom momente je vám úplne ukradnuté, že dom nemá splachovací záchod… alebo že mu chýbajú dve steny…

Chcela som tým len povedať, že menej je niekedy viac. Menšie nároky a menšie úspory sa môžu pokojne rovnať väčšej radosti zo života a väčšiemu bohatstvu.

2. Zdravší životný štýl

Možno to tak nemajú všetci, no odvážim sa tvrdiť, že je veľa ľudí, ktorí žijú podobne ako ja. Ráno vstanú, rýchlo sa vychystajú do práce, celý deň sedia za počítačom (ja sa zubami-nechtami držím svojich 8 hodín, no som si istá, že mnoho ľudí má prsty prilepené na klávesnici aj oveľa dlhšie). Tieto dlhé hodiny obohacujú niekoľkými prechádzkami na toaletu a desiatkami šálok kávy. Na obed zhltnú menučko z najbližšej reštiky a večer, čo chladnička dá. Cez týždeň odrátavajú dni do víkendu, ktorý si nakoniec ani neužijú a už je znova pondelok. Trpia bolesťami zápästia a chrbtice. A extrémnym nedostatkom vitamínu D. Aj v lete sú bieli ako stena. Tí šťastnejší, ktorým sa podarí vypadnúť na zaslúženú dovolenku, sú pre zmenu červení ako raci. Kondička nulová, svalová hmota nulová, pohybový aparát zničený. Samozrejme česť výnimkám. Sú aj takí, čo skúšajú fitko, jógu, zumbu, pilates, aerobik, beh, ale aj tajuplnejšie aktivity, ako napríklad bosu, canicross či bokwu.

 

 

A skláňam poklony všetkým, čo pri niečom takom dokážu vydržať dlhšie ako mesiac. Ja som sa odhodlala behávať. Bola som dvakrát. A potom mi priateľ kúpil permanentku na cvičenie. Hádajte koľkokrát som bola? Dvakrát. Jediné, čo ma skutočne baví, je kráčať. Chodím preto do práce a z práce peši. Trvá mi to asi 20 minút a vyslúžila som si tým nesmierny obdiv kolegov. Samozrejme to nemá každý tak blízko do práce ako ja. Väčšina musí dochádzať aspoň 45 minút mestskou dopravou či autami. Bola to jedna z mojich podmienok, keď sme sa sem sťahovali – pešia vzdialenosť bývania od práce. Už vtedy som vedela, že dochádzanie by ma ubíjalo. Človek sa ráno prechádzkou nabudí a poobede zas uvoľní.

A teraz si predstavte toto. O piatej ráno budíček (áno, to je dosť zavčasu, na tom budem musieť ešte popracovať) a celý deň sa staráte o svoj vlastný domov, zvieratá a záhradu. Celý deň sa hýbete na čerstvom vzduchu. Nie v mestskom parku a s pocitom, že to robíte z donútenia, aby ste aspoň na chvíľu cítili, že viete používať aj iné, ako sedacie svaly. Ale s pocitom, že prostredníctvom tohto úplne prirodzeného pohybu tvoríte niečo skutočne hodnotné, že tým zabezpečíte chutné jedlo a živobytie sebe a svojim blízkym.

3. Kvalitné potraviny

A tým sa dostávame k ďalšiemu bodu. Ľudia sú čoraz viac znechutení z toho, čo nám podsúvajú obchodné reťazce. Nie je žiadnou výnimkou vidieť na pultoch zhnitú zeleninu, pritom jej ceny sú horibilné. To si už človek naozaj povie, že si radšej kúpi bio zeleninu od miestneho farmára. S mäsom je to rovnaké. Nečudo, že sa čím ďalej tým viac ľudí, prevažne mladých mamičiek, prikláňa k takzvanému bio životnému štýlu.

A keď už sme pri tých miestnych farmároch, prečo sa teda nestať jedným z nich? Prečo si nepestovať vlastnú zeleninu a ovocie a nechovať si vlastné zvieratá? Nie každého by to možno bavilo, nie každý má taký sen. Ja v tom však vidím zmysel a osobné naplnenie. Vravia mi: “Veď ak chceš žiť zdravo, nemusíš hneď dávať výpoveď a sťahovať sa do nejakej diery a žiť ako v praveku. Môžeš si predsa bio-eko-organické potraviny kúpiť.” Hmmm, to sa mi akosi nezdá. Veď to nedáva zmysel. Prečo by som mala otročiť v práci, ktorá ma nebaví, aby som zarobila to málo, čo mi vystačí na bežné prežitie a kupovala za to drahé bio produkty, s falošným pocitom, ako zdravo žijem a ako veľa pre seba robím.

Život v úzkom spojení s prírodou tiež ušetrí nemalé financie, ktoré ľudia často utrácajú za farmaceutické produkty. Pritom sa na väčšinu problémov nájde riešenie práve v prírode. Domáce mastičky, tinktúry, sirupy, čajové odvary, či dokonca kozmetika a mydlá sú často účinnejšie, než chémiou preplnené pilule alebo drahé krémy.

4. Zanechať po sebe niečo hodnotné

Je mi smutno z toho, koľko ľudí žije len tak, zo dňa na deň, bez akýchkoľvek snov a plánov do budúcnosti. Vezmú prvú prácu, ktorá sa im naskytne, vôbec sa nezamýšľajú nad tým, či ich to napĺňa alebo aspoň trochu baví. Hlavné je, že budú mať z čoho platiť účty – zvyčajne podnájom. Žijú teda v byte niekoho iného, pracujú pre niekoho iného a zvyčajne sa zaujímajú predovšetkým o život niekoho iného. Ich vlastný im uniká. Ak majú takýto ľudia potomkov, čo im môžu ponúknuť? Z vlastnej skúsenosti viem, ako rozdielne človek vníma už len samotnú hodnotu bytu v porovnaní s hodnotou domu. Na byt sa nikdy neviaže toľko spomienok ako na dom. Byt sa vždy nachádza v budove, ktorá vám nepatrí. Neposkytuje toľko priestoru na sebavyjadrenie. Pravdou však je, že nie každý dom je takým priestorom, o akom snívam.

 

 

Mojím snom je vytvoriť miesto, ktoré budem môcť nazvať skutočným domovom. Toto miesto mi bude patriť a budem tam sama sebe pánom. Vložím do jeho budovania všetku energiu a dostupné prostriedky. To miesto bude dýchať ľuďmi, ktorí tam žijú. Bude to živý priestor, z ktorého bude vyžarovať láska a spokojnosť. To miesto bude mať svoju hodnotu. Možno nie pre cudzích, ale pre členov rodiny určite. Chcem vytvoriť priestor, kam sa budú chcieť ľudia vracať a kde sa budú cítiť príjemne. Nič naškrobené, žiadny dizajnérsky skvost, žiadny dokonalý trávnik a perfektne zastrihnuté tuje lemujúce betónový plot. Ani tuctový dom v pastelových farbách so štýlovým nábytkom zo švédskeho obchodného reťazca.

Chcem vytvoriť priestor s dušou, z miestnych prírodných zdrojov, vlastnými rukami, tak aby mal každý kus nábytku svoj príbeh a každý meter štvorcový svoj účel. Chcem vytvoriť bývanie, ktoré moji potomkovia nebudú chcieť nikdy predať, lebo by im pri tom pukalo srdce. Naopak, budú ho zveľaďovať, aby tak mohlo slúžiť celým generáciám. Znie to idealisticky a v dnešnej dobe nanajvýš nereálne. No nebolo by úžasné, keby sa mi to aspoň sčasti podarilo?

5. Raj pre deti

Tento bod asi nie je nutné rozvíjať. Hovoria mi, že deti majú v meste predsa toľko možností. Môžu chodiť na rôzne krúžky – výtvarná, tanečná, hudobná, rôzne športy, od futbalu až po ping-pong. Je to určite skvelé, nájsť u dieťaťa talent a rozvíjať ho. No koľko z tých krúžkov dieťa skutočne baví a chodí tam s nadšením? Väčšina detí si prejde všetkými krúžkami, ktoré majú jednotlivé centrá voľného času v ponuke a nakoniec aj tak pri ničom neostane. Áno, je síce v kolektíve seberovných detí a má vyplnené popoludnia a rozvíja to jeho potenciál, ale nedalo by sa to aj inak? Naozaj je najideálnejšie nechať dieťa celé dni tráviť v uzavretom priestore s cudzími deťmi, ktoré ani nemá rado? Je skutočne nutné investovať nemalé sumy peňazí, energie a času vozením detí na krúžky a späť niekoľkokrát do týždňa, nehovoriac o víkendových zápasoch či súťažiach?

Deti sú predsa najšťastnejšie, keď môžu voľne behať, liezť, skákať, stavať a búrať. Príroda im to všetko ponúka, stačí im dať možnosť objavovať ju, prípadne ich v objavovaní sprevádzať, ukazovať im a vysvetľovať. Môžeme im pomôcť postaviť bunker v kríkoch, hojdačku či dom na strome. Vybrať sa k potôčiku a stavať hrádze či mostíky. Naučiť ich, ako sa starať o domáce zvieratá. Môžeme im dať jednoducho priestor, aby sa samé realizovali. Povedzme si pravdu, keby sa nás niekto opýtal na najkrajšie momenty z detstva, koľkí z nás by začali spomínať na nekonečné hodiny strávené za klavírom či s flautou pri perách opakovaním tých istých nôt stále dokola? Väčšina z nás by si určite vybavila prázdniny u starých rodičov na dedine alebo aspoň výlety s rodičmi do prírody, stanovačky či túry. A okrem toho, spev, tanec, hru na hudobný nástroj či šport môže dieťa rozvíjať kdekoľvek, stačí mu na to motivácia a iniciatívny rodič. Mesto určite nie je podmienkou.

 

°6 Tvoriť a budovať vo väčšom

Veľký pozemok ponúka zaručene viac možností ako vytvoriť domov snov, ktorý sa stane zároveň zdrojom príjmov a obživy, či miestom na oddych a zábavu. Človek môže pestovať množstvo ovocných stromov, zeleniny, byliniek, chovať rôzne druhy domácich zvierat, venovať sa rôznym remeslám a nepotrebuje si na to prenajímať žiadne priestory. Aspoň spočiatku, keď sa to všetko len rozbieha, sa tým ušetria nemalé financie. Všetko, čo na danom mieste vznikne, patrí vám a nikto nemá právo na to siahnuť, či už si postavíte dielňu, vybudujete jazierko alebo začnete prevádzkovať malú farmu.

Už sa mi neraz stalo, že som mala chuť pustiť sa do nejakej činnosti, ale uvedomila som si, že v malom bytíku to jednoducho nejde (málo miesta, hluk by rušil susedov, vzniklo by pri tom príliš veľa neporiadku). Keď má človek dostatok miesta, môže rozvíjať svoje schopnosti a meniť sny na skutočnosť. Nič vám nezabráni v tom, aby ste si založili včelie úle a mali vlastný medík, prevádzkovali z prístavby domu jazykovú školu alebo dielňu na výrobu domácej kozmetiky, postavili na záhrade bazén alebo hojdačku, venovali sa renovácii nábytku, konečne si osvojili psíky z útulku, nasadili si všetky bylinky, ovocie a zeleninu, po ktorých túžite, alebo si len rozložili v lete lehátko a slnili sa bez toho, aby ste sa museli tlačiť so stovkami ďalších hlučných a otravných ľudí na kúpalisku.

7. Sebestačnosť a nezávislosť

To je na tom všetkom asi najlákavejšie. Koniec otročenia pre niekoho iného, aby som zarobila peniaze, ktoré miniem na nákup drahých a nechutných, dokonca zdraviu škodlivých potravín, či kozmetických produktov, prípadne iných nepotrebných materiálnych statkov, ktoré ma majú udržiavať zdravú a krásnu, aby som vydržala chodiť do tej práce čo najdlhšie a vyzerala pri tom čo najspokojnejšie.

Pôda a práca na nej mi zabezpečí zdravý životný štýl, veľa pohybu na čerstvom vzduchu, prácu, ktorá ma bude napĺňať a živiť mňa aj moju rodinu. Všetko, čo vyprodukujeme, bude domáce, zdravé a chutné. Nepotrebujeme vlastniť najnovšie výdobytky modernej doby, aby sme boli šťastní. Stačia základné suroviny a vybavenie. Bude to síce jednoduchý, no plnohodnotný život. Nákup nehnuteľnosti bez hypotéky prináša slobodu sám o sebe. Je oveľa lepšie začínať od nuly, než od – 50 000 EUR (často aj oveľa viac). Vo svojom živote sa riadim heslom, že keď na to nemám, tak si to nekúpim. Počkám, našetrím si a kúpim si to potom (často po čase zistím, že som to aj tak nepotrebovala). A môže ísť o také banálne veci ako kúpa nových topánok, až po kúpu auta.

8. Alternatívne hodnoty

To je tá náročnejšia časť celého procesu odchodu z mesta a bežného konzumného života na vidiek, kde človek plánuje viesť jednoduchý život, ktorý bude viac v súlade s prírodou a životným prostredím. Človek musí byť silný a stáť si za svojím rozhodnutím. Z celého toho množstva ľudí, s ktorými som sa odvážila o svoj úmysel podeliť, bola len hŕstka.. čo hŕstka.. boli len dvaja ľudia, ktorých to nadchlo a súhlasili, že je to skvelý nápad. Nepovedali, že by spravili to isté, nešlo o ľudí s rovnakým nadšením. Boli to jednoducho ľudia, čo sa nad tým zamysleli, nedržia sa stereotypných názorov na to, akým smerom by sa mal v živote uberať mladý človek a vytvorili si vlastný názor. Všetci ostatní na vás buď zhrozene vyvalia oči, začnú si ťukať po čele a spýtajú sa, či ste sa náhodou nezbláznili, že sa chcete dobrovoľne vzdať sľubnej kariéry, úspechu, peňazí, prestíže (pre nich život na vidieku znamená prestať používať nie len metro či zásielkovňu, ale aj mozgové bunky alebo kefku na zuby), prípadne sa začnú smiať a klásť sarkastické otázky typu “čo tam akože chceš robiť?”, “to si fakt myslíš, že ťa bylinky a dve kozy dokážu uživiť?” alebo “som zvedavý, ako dlho ti to vydrží”.

 

 

Ono to potom ide všetko o niečo ťažšie, pretože tieto otázky a pripomienky prispievajú k naštrbeniu vášho nadšenia a odhodlania zmeniť svoj život a pretvoriť ho podľa vlastných predstáv. Umocňujú vo vás pocit neistoty a tiež pocit, že by ste sa mali cítiť ako menejcenný človek, ak vykročíte odlišnou cestou. Alebo prinajmenšom ako blázon. Čo je však zaujímavé, tí istí ľudia, čo nad vami krútia hlavou, zároveň priznávajú, že obdivujú vaše presvedčenie a odhodlanie a že takmer sebestačný život na samote v lone prírody znie ako z rozprávky. O čo tu teda dopekla ide? Samozrejme, veľa z nich by to asi nebavilo. No myslím si, že mnohí majú len strach. Strach vybočiť zo zabehnutých koľají a stereotypov a nasledovať svoje túžby. Možno nie každý túži po tom istom, ako ja, ale väčšina ľudí túži byť nezávislá, slobodnejšia, žiť zdravšie, tráviť čas v prírode obklopená zeleňou, skrátka žiť jednoduchšie, pokojnejšie a plnohodnotnejšie.

Napriek tomu všetkému cítim, že je to presne to, čo teraz potrebujem. Vypadnúť z mesta od všetkej tej povrchnosti a namyslenosti. Viem, že na dedine nie sú ľudia častokrát o nič lepší. Aj tam sú ľudia závistliví, všeteční, ohovárajú a robia si navzájom napriek. Ja tam však idem s víziou vlastného priestoru na sebarealizáciu, kde vytvorím krajší a zdravší domov pre seba a svoju rodinu. Svoje deti nebudem viesť k hodnotám, ktoré nás nútia myslieť si, že ten, čo má drahší mobil, je šťastnejší. Naučím ich, že šťastný je ten, kto je slobodný.

9. Celoživotné vzdelávanie

Rozvíjať vedomosti a naberať nové skúsenosti patrí akosi prirodzene k životu človeka. Ja však okolo seba pozorujem ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli stagnovať a neposúvať sa nijakým spôsobom vpred. Uspokojili sa s tým, čo dosiahli a tešia sa z pokojného stereotypného života. To nie je nič pre mňa. Možno je to znamením blížencov, alebo len vrodené nutkanie neustále sa hýbať, objavovať nové zručnosti, naberať ďalšie a ďalšie skúsenosti, skúšať nové veci a chodiť na nové miesta. Moderná doba má v tomto jedno veľké plus. Človek sa môže vzdelávať online, či už ide o online kurz marketingu alebo len video s návodom, ako postaviť búdku pre vtáčikov. Ak však človek nemá chuť a motiváciu, nikdy si nič z toho, čo svet ponúka, nevyskúša a prepláva životom bez množstva úžasných zážitkov.

Majiteľ domu s veľkým pozemkom je však akosi prirodzene nútený neustále sa vzdelávať. Hlavne na začiatku, keď sa všetko len rozbieha. Spočiatku je potrebné opraviť strechu, neskôr zaviesť kúrenie, spraviť kúpeľňu, vykopať žumpu, vybudovať záhradu, sad, oplotiť si pozemok, postaviť chlievy, naučiť sa dojiť a tak ďalej a tak ďalej, myslím, že je to nekonečný zoznam aktivít, ktorý sa časom len rozrastá. V porovnaní s priemerným človekom, ktorý žije v mestskom byte a pracuje v kancelárii 8 hodín denne, je tu skutočne oveľa väčší potenciál na celoživotné vzdelávanie, zaujímavejšie strávený pracovný čas a hmatateľnejšie výsledky práce a osvojených vedomostí.

 

 

10. Snaha nájsť samého seba

Ako má človek prísť na to, kým vlastne je, ak je neustále obklopený prúdom názorov a postojov okolitého moderného sveta? Z každej strany hučia reklamy, ktoré nás oslepujú a podsúvajú nášmu mozgu, na čo má myslieť. Len málokedy sa nám podarí ignorovať okolie a zamerať sa na to, čo je skutočne dôležité. Mamičky na prechádzke si svoje deti vôbec nevšímajú, radšej klikajú do smartfónov a prezerajú si nezmyselné diskusie. Nanajvýš k nim natrčia hlavu a doširoka sa usmejú a hneď to uverejnia na sociálnej sieti s popisom, ako si užívajú rodičovstvo. Pritom nezabudnú na potomkov zručať, aby dávali pozor a nezašpinili si nové oblečenie, lebo čo by povedali okoloidúci. Čo je dôležitejšie? To, čo si o nás myslia cudzí ľudia, alebo náš vzťah s vlastnými deťmi? Je naozaj dôležitejšie odpisovať známym na čete, alebo sa venovať človeku, čo práve sedí oproti vám? Je naozaj nevyhnuté vláčiť so sebou mobil ešte aj na vécko? Musia ho všetci držať v ruke celú cestu v električke? Je to naozaj taká katastrofa, keď vám na chvíľu vypadne signál alebo sa vám vybije baterka? Ste skutočne ten človek, akým sa tvárite byť vo virtuálnom svete?

Aj ja som aktívna na sociálnej sieti, ale nie non-stop. Rada sa tam popozerám, prečítam si zaujímavé články, dozviem sa, čomu sa kto venuje. Ale keď som s priateľom, venujem sa iba jemu. Keď som von s kamarátkami, rozprávam sa s nimi a nie s priateľom, ktorý je možno v tej chvíli online. Keď stojím pri pokladni, pripravím si peňaženku, venujem pozornosť predavačke a balím si nákup do tašky. Nemám v ruke telefón, neobťažujem ostatných naokolo historkami z posledného rande a zbytočne nezdržiavam. Keď niečo robím, venujem tomu všetku svoju pozornosť a robím to naplno. Snívam o tom, že vybehnem do rannej rosy na vlastnú záhradu, bez mobilu, bez kľúčov, bosá a možno aj úplne nahá a len tak sa prejdem pomedzi stromy, naoberám si zeleninu a bylinky na raňajky a to všetko v úplnej tichosti. V ušiach mi bude znieť len spev vtákov a vlastné myšlienky.

 

Zdroj: 1