Pokus so skrytou kamerou:

Na videu môžte vidieť jeden veľmi zaujímavý experiment. Do čakárne bola umiestnená skrytá kamera a skupina dobrovoľníkov. Týmto dobrovoľníkom bolo povedané, aby vstali zakaždým ako započujú pípnutie.

Slečna vo fialovej mikine o ničom nevedela, bola objektom pokusu. Slečna sa už po treťom zaznení tónu ku skupine pridala. Postupne, všeetci dobrovoľníci pomali poodchádzali. A slečna, napriek tomu, že zostala sama pokračovala v stávaní na pípnutie.

Na to začali prichádzať ďalší ničnetušiaci. Prvý, sa po pár pípnutiach opýtal slečny prečo vstáva a ta mu odpovedala. Robili to tak všetci čakajúci, tak si myslí, že by to mala robiť aj ona. Pánovi, to neprišlo vôbec divné (no, trochu sa tak zatváril….) a začal vstávať na zaznenie tónu so slečnou.

Následne začali prichádzať ďalší ničnetušiaci, ktorý pomaly ale isto prebrali tento zbytočný vzorec správania.

Takto vyzerá v akcii to ako sme boli naprogramovaný. V útlom veku nám náš mozog zaisťuje tkzv. sociálne učenie, čo nám pomáha pomocou opakovanie toho, čo robia iný naučiť sa spoločenskému životu v tej danej oblasti kde žijeme. Je to životne dúležité. Ale ako je to v dospelosti? Opakovať, „papouškovať“ až do zblbnutia a je úplne jedno prečo.

Slečna následne vysvetluje, prečo začala vstávať aj ona. Cítila, že by sa mala pridať aby nevyčnievala aby nebola iná ako ostatný a cítila sa lepšie. Akonáhle začala opakovať po skupine cítia sa lepšie.

 

 

Ako silné sú naše programy, ktoré si so sebou nesieme od narodenia, od škôlky, školy? A čo také hlavnoprúdové média nepokračujú v takomto programovaní? A čo podprahová reklama? Sú všetky naše činy, presvedčenia a návyky skutočne naše? Niekedy stojí za to zastaviť sa a popremýšlať prečo práve robíme isté veci a aké vzorce správania si vyberáme.

anna